Rss Feed
  1. Strand

    štvrtok 26. februára 2009




    Sekáče nemusím, ale keby boli všetky ako Strand, tak neprotestujem. Nahustené uličky kultového antikvariátu sa tiahnu do diaľky; predlhé police plnené knihami, obložené knihomoľmi. Knihy staré, vzácne, brak, rarity. Úplne nové kúsky, vintage polorozpadlinky. Prvýkrát som tam mala normálne trému ako pred maturitou; cítila som sa medzi tými univerzitnými profesormi, nositeľmi Nobela a Pullitzera, polyglotmi a jadrovými fyzikmi ako bimbo.
    Hľadala som niečo špeciálne pre moju Významnú Osobu a objavila som rozkošnú zbierku poviedok od svetových autorov – všetky výhradne o chľaste a ožranoch. Bola tam aj kapitola zo Švejka. A potom že Strand je obyčajné kníhkupectvo!

    Najsuper: všetko tu dostanete o niečo lacnejšie ako v bežnom kníhkupectve, dokonca aj celkom nové tituly (a Moleskine diáre).

    Zloba: že si to nemôžem odniesť všetko. A sk@#$%&vený batožinový limit aeroliniek!

    Strand Bookstore, roh Dvanástej a Broadway, New York




  2. Liberty

    streda 25. februára 2009




    Ani neviem, prečo mám Liberty rada. Predstavuje všetko, čo z dna svojej salónne revolucionárskej duše nenávidím: drahotu, snobstvo a vzorkované tapety. Aj tak sem vždy odbočím z šerednej, prepotenej Oxford Street a ohmatám všetky kožené diárčoky, prkotiny do kúpeľne a gýčové hrnčíčky, opatrne prejdem topánkovým a spodnoprádlovým až do kuchynského náčinia. Na prvom ostrý teplý závan bulharského pobrežia. Na prízemí v kozmetickom sa slečny v piatok večer patlajú pred ťahom na ulice. Ešte pozriem predražené sviečky a vystriekam sa voňavkami, ktoré neviem či nie sú náhodou bytové osviežovače. Moja babka by povedala: smrdíš ako kurvin kufer.
    A tuším by mala pravdu.

    Najsuper: možno je sprofanovaný, ale mňa typický Liberty muster dosť baví. A fakt, že obchod zvonka vyzerá ako prerastená chatrčka v Čičmanoch.

    Zloba: keby som bola upper class panička, možno by som skočila aj do miestneho ustricového baru. Ale nie som. (Závisť!)

    Liberty Store, Regent Street (roh s Great Marlborough Street), Londýn



  3. Lapačo

    pondelok 23. februára 2009



    Ak ste sa niekedy pokúšali liečiť „prírodnými metódami“ (= rozumej bylinkami), dobre viete, aké neľudské nasadenie to vyžaduje. Žalúdočné, pečienkové aj urologické čaje sú zhruba rovnaký humáč (horký ako Satanovo semä), obzvlášť azbestovú hubu vyžadujú ajurvédske zmesi a ani slávne ginkgo biloba nie je žiadna delikatesa. Preto skladám úctivú poklonu čaju, ktorý som objavila len celkom nedávno a už ho aj do seba lejem po litroch. Volá sa lapačo a robí vraj toto: detoxifikuje, posilňuje imunitu, mierni zápaly a infekcie, pôsobí proti plesniam, vírom a baktériám, pomáha s trávením, kožou, hormónmi, blbým cukrom aj krvotvorbou a s preťažením pečene.
    Ale aj keby nič nerobil, chutí tak akosi obradne a až zvrhlo dobre.

    Najsuper: už viem! Tá chuť je tak trochu do vanilkova.
    Proti plesniam? Tuším ho natriem v kúpeľni na kachličky.

    Zloba: bohvie či tí Inkovia nemali iný metabolizmus ako my. Ak to so mnou urobí to, čo s nimi etanol, tak pánboh s nami.

    Lapacho kúpite v ktoromkoľvek supermarkete. Možno v eko-obchodoch kvalitnejšie?

  4. Next Apache

    nedeľa 22. februára 2009



    Zhodou okolností som na Panenskej ulici zažila niekoľko významných míľnikov svojho adolescentného života, takže moje srdce je už dôkladne predžuté, kedykoľvek sem zablúdim. Vibruje to tu cool energiami; od intošského Art Fóra až po backpackermi naprataný Hostel. Prihriaty Apolón i galéria Gandy zase predstavujú svojský kúsok nemaistreamu. Z tejto zbierky klenotov sa nevymyká ani kaviareň / knižný sekáč Next Apache.
    Komfortná obývačkovosť je okrem dobrej kávy, čaju z ozajskej mäty a pravidelných hudobných radovánok základným poznávacím znakom tohto netuctového podničku. Mohutná zásoba použitej anglofónnej literatúry zaručuje neustály prílev tých, ktorí sú v našej zemi cudzincami. Na nástenke nájdete tiež kurzy jógy a vzadu vznešené gauče. No nechsapáči.

    Najsuper: hudba, ktorá sa tu hráva: žiadna amatérčina. A káva fair trade.

    Zloba: zloba som ja, lebo vraj tu majú niečo jesť a ja som to ešte neochutnala. Hanba mi!

    Next Apache, Panenská 28, Bratislava


  5. Babette’s

    sobota 21. februára 2009











    Nikdy som nebola v londýnskom stóre „Books for Cooks“, a vraj som s tým trápna. Každý vraj vie o LEGENDÁRNOM Books for Cooks. Podľa britského vzoru bol vo Viedni zriadený podobný lokálik a do jeho druhej, jemne koncepčne pozmenenej pobočky som sa hneď vášnivo zamilovala. Okrem kuchárskych kníh totiž ponúka aj impozantnú zbierku korenín. Vyglančené parkety, vzdušné regály a lekárňoidné vitríny, prehýbajúce sa pod stovkami kuchárskych kníh a téglikov s korením, éterická bytosť za pultom pre nás ochotne vyhľadáva neexistujúce názvy bylín. Koreniny a ich prekrásne mixy sú to, čo ma sem priláka zas a znova: zhlboka sa nadýchnuť vyblednutých spomienok na niečo dávne a dobré.
    Kníh je až-až, od kuchárok od výmyslu sveta cez špecializované traktáty o jednotlivých ingredienciách či prípravných postupoch, národných kuchyniach a úzkoprofilových stravovacích úchylkách. Nechoďte sem príliš hladní.

    Najsuper: Babette’s má vzadu minikaviarničku, spravia vám drsnú kávu a môžete sa ňúrať v knihách. Našla som skvelé kúsky o vegánstve.

    Zloba: mnohé knižky sú v angličtine, no väčšina samozrejme deutsch. Ak ovládate, užijete si. Ak nesprechujete, zbláznite sa z korenín.

    Babette's, Schleifmühlgasse 17 alebo na Am Hof 13, Viedeň


  6. Café de Zuid

    piatok 20. februára 2009



    Mohlo by sa zdať, že vo februári je Amsterdam rovnako hnusné mesto ako všetky ostatné európske metropoly. Pravda je, že Amsterdam je ešte hnusnejší. Urputný dážď dáva vlhké facky zo všetkých strán a nasiera o to viac, že domácim evidentne vôbec žily netrhá. Veselo ťahajú na cajgloch v krátkych bundičkách, tváre nepomraštené. Ja taký hrdina nie som. Zúbožene zaliezam do náhodnej kaviarne a ejhľa! – zo zbitého psa sa mením na psa výrazne pookriateho. Suším si srsť a kým príde jedlo, trošku slintám.
    Šalát s hruškou. Lolo rosso, med, tymián, kyslé sušené rajčiny, kapary, píniové oriešky, kozí syr. K tomu na výber z bagiet: tmavá alebo svetlá. Mištička bylinkového masla. Interiér citeľne charakteru manhattanského, okamžite sa roztápam. Možno napokon tieto týždne nebudú až taký des.
    Najsuper: blondínečka kyprá čašníčka so zasnenými očami, blankytnosť a láska sama. A jedlo fajnové.
    Zloba: otváracie hodiny sú tak akurát pre brunchistov – od jedenástej do piatej sa podáva jedlo; potom už len koláčiky a drobnosti, dušička. Aj tak prídem zas.

    Café De Zuid, Azartplein 2a, Amsterdam

  7. Nottingham Forest

    štvrtok 19. februára 2009



    Hovorila som, že najzvláštnejší bar, aký som videla, je aténsky Mini Bar? Kecala som. Toto je ten najzvláštnejší bar, v akom som kedy bola.
    Baršéf Dario Comini zapratal útly tmavý priestor okrem sošiek Budhu a paliem nádobičkami a fľaškami tak trochu mimo klasických barových skladových zásob. Uvidíte skúmavky, voňavky aj čudné mašiny. Dario sa venuje molekulárnej mixológii a hrá sa s chuťami, arómami, farbami, skupenstvami a vami. Napúšťa pilule abstintom, ostreľuje lejzrom kocky cédru, aby tak prevoňal destiláty, mení drinky na paru a cukrovú vatu a penu a želé. Šialené laboratórium pomäteného vedca? Ale kdeže. Pán Comini popri tom všetkom zachováva v bare obyčajnú, kecaciu, po-práci-na-pohárik atmosféru.
    Úplný boh.




    Nottingam Forest, Viale Piave 1, Miláno

  8. La Esquina

    pondelok 16. februára 2009



    Esquina začala ako úplne tajná, časom však povolili a na webe majú číslo, kam môžete zavolať a dúfať, že sa vám pošťastí rezervácia. Trochu elitárstva nemôže uškodiť. Vchádzate cez umastený fastfoodový stánok, cez nenápadné dvierka vás vpúšťa hrozivý stokilový biletár. Cikcak cez tmavé katakomby, vysmiate slečny vám odoberú kabát a zrazu ste v stredovekej pivnici s kýbľami vody nad hlavou, triliónom sviečok a tvárami zamastenými od prasačej masti. Namačknú vás k ministolíkom ani nedýchate a začnú znášať lahôdky nevídané. Mexická kuchyňa patrí medzi moje úplne najobľúbenejšie a bez debaty aj vďaka Esquine; sardinky a žltoplutvý tuniak, grilovaná fazuľka, vysmážané čerstvé mušle. Chobotnica v šafránovej majonéze. Fešáci pri vedľajšom stole hlučne riešia zmysel života.

    Najsuper: ak vás to zaujíma, môžete tu postretnúť slávne tváre. Ale najsuper je jedlo a fakt, že večera je tu vždy výnimočný zážitok.

    Zloba: do Esquiny je nátresk a nie vždy sa podarí dostať dnu. Aj tak sa treba aspoň pokúsiť.

    La Esquina, 114 Kenmare Street (na rohu s Cleveland St.), New York

  9. Lomography Store

    nedeľa 15. februára 2009


    Ja síce LOMO nevlastním, ale som fanúšik a nadšený propagátor. Snovo sfarbené, nostalgicky zaoblené a prelínavé obrázky vo mne budia niečo staré, teplé a krehké. V ohavnom, mätúcom Pekingu bol LOMO Shop oázou západu, kúskom prítulného domova v chaotickom a hrozivom východnom svete. Foťáčiky, rybie oká, filmy, tašky. Ospalí čínski geeci na mňa len oťapene mrkli a ďalej sa venovali svojim geekovským aktivitám.
    Nič som si nekúpila, ale na chvíľu som sa cítila fakt dobre.

    Podobné obchodíky v Barcelone, Paríži, New Yorku, Sydney a najbližšie vo Viedni (Museums Quartier).
    Čítajte viac o lomo: http://www.lomography.sk/, kupujte lacno cez eBay!

    Lomography Store, No. 9, Long Tou Jing Jie, Xi Cheng District, Peking, Čína


  10. Köstlich

    sobota 14. februára 2009



    Drvivá väčšina rakúskych reštaurácií ponúka vlhký víneršnicel a kyslý kartófelzalát. Možno čevapčiči. A viac nič.
    Bio bistro Köstlich je úplne z opačnej strany galaxie. Mali sme polentové fašírky (v každej čakal úhľadný oválček mozzarelly) brokolicovú a paradajkovú omáčku, polievku z fazuľkových luskov. Tmavý chlieb ako pozornosť, rovnako ako voda. Všetko to bolo ako nakreslené – dokonalé, iskrivé, čisté; ako z obrázkov drahej kuchárskej knihy. Neuveriteľné farby, chute, textúra. Niekto v tejto kuchyni vie, čo robí.
    Köstlich je obyčajný bufet s pár stolíkmi a samoobsluhou, ale jedlo je znamenité. Pri odchode si môžete schmatnúť niečo dobré z regálov – súčasťou podniku je malý bio obchodík s potravinami. Pri platení si kladiem zásadnú otázku: stojí to za to? Cvakáme 15 eur. I'll be back!

    Najsuper: v prvom viedenskom distrikte – centre najcentrovatejšom – je šanca dostať dobré, nepredražené jedlo, takmer mizivá. Köstlich je biela vrana, ktorú môžem kedykoľvek.

    Zloba: odskočte si sem na niečo dobré počas vyčerpávajúcich turistických obhliadok, ale pozor na ordinačné hodiny – bufet je otvorený pondelok až štvrtok od pol deviatej do štvrtej, v piatok len do tretej. Cez víkend žiaľ zavreté.

    Köstlich, Färbergasse 10, Viedeň 1

  11. Góvinda

    piatok 13. februára 2009


    Do indickej reštaurácie Góvinda som kedysi chodila každý deň. Keď chodíte každý deň napríklad do jedného stripclubu, začne sa umelá ilúzia pred vami rozostupovať a za načančanou výkladnou tvárou prekrásnych zvodných tanečníc uvidíte baby uťahané, nasraté, predmenštruačne hysterické, nešťastne zamilované, otravné, urazené a strašne obyčajné. Zarastajú im chĺpky a občas si nestihnú umyť vlasy. Popoludnia trávia v teplákoch v parku. S jazvečíkom. A večer sa premenia na „Sexy Sonju“.
    Čosi podobné sa mi udialo v Góvinde. Poviem vám len to, čo už asi aj tak viete: sväté úsmevy obsluhujúceho personálu nie sú večné. Možno práve preto som si toto miesto obľúbila; dostávam tu okrem vynikajúceho vegetariánskeho obeda aj trochu filozofického materiálu. Nech má aj mozog čo prežúvať.
    Dávam si študentské menu (cena je fakt ľudová) a polievku čarujem za koftu. Jedlo sa každý deň obmieňa, vždy je to však ryža, sabdží (zeleninová zmes v omáčke), dva druhy pikantného čatní, dva druhy šalátov a už spomínaná polievka; všetko to dostanete na prostej plechovej tácke. Okrem kofty (úžasná zeleninová fašírka) býva často aj papadam (tenká, krehká placka z dálu alebo hrachu). Kofty sú explozívne lahodné, korenené papadamy návykové a védske využitie mrkvy a cvikly v sabdží je bezkonkurenčné. Zo skleneného displeja si môžete extra prikúpiť božské indické zákusky. Vodička je zdarma a atmosféra menzovitá, ale vôbec nie zlá. Knižky o reinkarnácii a koreniny už len ako bonus. Hare Krišna, hare hare.

    Najsuper: milujem všehochuť, ktorú na tácke dostávam. Štipľavé, jemné, vláčne, sladké, chrumkavé. Góvinda je aj v mnohých mestách sveta (len na Slovensku sú tri!); skúsila som pražskú a londýnsku a chystám sa do viedenskej. Všade sa môžete spoľahnúť na výnimočne dobré jedlo za naozaj symbolickú cenu. A myslím, že sa nad tými hrncami modlia.

    Zloba:
    ak vychytíte zlý čas (okolo „kancelárskeho“ obeda), môže sa vám stať, že budete pomerne dlho čakať. O dvanástej je Góvinda len pre samovrahov. Noste si knižku!

    Góvinda, Obchodná 30, Bratislava

  12. Bezcukrová cukráreň

    štvrtok 12. februára 2009


    Bezcukrová cukráreň Naal vykvitla toť mne pod domom, hneď vedľa sekáča a drogérie. Vliezla som zo zvedavosti, očakávajúc zo štyri šeredné zákusky a hnusné dia kekse. Naal ma ale úplne šokoval – pult napchatý prekrásnymi sladkosťami, tortičkami a koláčikmi; luxusný výber, aký dnes nevidieť ani v obyčajných cukrárňach. Z toho zoznamu sa vám zatočí hlava a sliny potečú prúdom.
    Maďarský majiteľ – sám diabetik – varí len z kvalitných ingrediencií, zjavne s láskou a entuziazmom. Pracuje už roky na vlastných receptúrach, pri ktorých nepoužíva rafinovaný cukor ani umelé sladidlá, živočíšne tuky, umelé farbivá či arómy, alkohol ani konzervačné látky. Niektoré zákusky sú vhodné aj pre celiatikov a ak chcete, vyrobia vám aj veľkú tortu – bez cukru, vajec a mlieka. Každý výrobok je označený glykemickým indexom a (smiešne nízkou) kalorickou hodnotou. Naal je hotové božie zjavenie.

    Najsuper: tie zákusky sú strašne, strašne, strašne dobré!!! Poslala som mame viedenskú a tvarohovú tortu a práve mi desať minút nadšene jačala do telefónu.

    Cukráreň Naal, Karadžičova 57, Bratislava

  13. Mini Bar

    streda 11. februára 2009



    Najzvláštnejší bar, v akom som kedy bola, je bezpochyby aténsky Mini Bar. Našli sme ho v ukričanej, nočným životom presýtenej aténskej štvrti Psyrrí. Steny drobného priestoru sú pekne podsvietené, takže tvoria efektný displej pre stovky drobných fliaš – miniatúrok alkoholu, s akými sa stretnete v hotelových chladničkách. A to je aj jediné, čo sa tu podáva – krpaté minifľašky s akurátnym obsahom destilátu; žiadne vidlácke pivné pollitre či rozlievané víno. Niektoré piteľné exponáty sú celkom známe a bežné, majiteľ Yórgos Katsarós si však potrpí najmä na svoju kolekciu raritných zberateľských kúskov. Bar je maličký, pomestí sa sem len zopár (štíhlych) ľudí. Zvyšok postáva v trsoch okolo podničku a čaká, kým sa vnútri uvoľní nejaký ten centimeter.
    Ak chcete vidieť šťastného chlapa, vyštrachajte doma miniatúrku slivovice a doneste ju Yórgosovi do baru.

    Najsuper: milujem bizarné, nezvyčajné miesta. Mini Bar bezpochyby patrí do mojej prvej desiatky.

    Mini Bar, Navarhou Apostoli 16, Psyrrí, Atény www.minibar.gr

  14. Nu Spirit Bar

    utorok 10. februára 2009


    V Nu Spirite som zažila veci, za ktoré by ma pán farár asi nepochválil, a potom veci, za ktoré by ma v niektorých štátoch zavreli. Ach, staré zlaté časy.
    Nu Spirit na Medenej (bývalý Budha bar, a.k.a. Budháč) patrí medzi bratislavské podniky s puncom skutočného kultu. Výnimočná prasklina v časo- a kultúropriestore; v lokálnych hudobných suchotách prináša takmer denne živé hranie našich i cudzozemských DJov a pekelne dobrých kapiel. Polovica fotiek na Facebooku má v pozadí vyškerených výtečníkov tmavú tehlovú klenbu. Krycí názov „čajovňa“ je len šikovný manéver na utajenie klubu / baru / tančiarne / minikultúrneho domu pred neželanými návštevníkmi. Smažiek je tu naozaj vďakabohu pomenej. Aj keď čaje sú tiež fajn.
    Zahrňte Nu Spirit do svojich večerných modlitieb. Na našej rodnej hrude nič dobré dlho netrvá.
    Áno, ešte som nasratá kvôli tej Bezlampe.

    Najsuper: na stránkach Nu Spiritu si môžete stiahnuť aj nejaké sety. www.nuspirit.sk/sk

    Zloba: ak ste pľúcna fajnovka, v pokročilých hodinách vám môže vadiť pomerne nahúlenô. Mne nevadí. Inteligentný klub stojí za to, aj keby som sa mala zadusiť.

    Nu Spirit bar, Medená 16, Bratislava


  15. Religulous

    pondelok 9. februára 2009


    Bill Maher má blbý účes, lepkavý úsmev, detinský a otravný zvyk smiať sa na vlastných fóroch, hrozne sa kurví a fajčí trávu. Strašne ho milujem!!! Pravidelne ho zahliadnete v Heffnerovej rezidencii a v prudko inteligentnom diskusnom programe Real Time with Bill Maher na HBO, kde často trieska veci, pomenovateľné snáď len „humoristické kamikadze“. Veď mu aj zrušili pôvodnú reláciu Politically Incorrect – za politicky nekorektné vyjadrenia o 11. Septembri.
    Okrem toho natočil Bill minulý rok s režisérom Larrym Charlesom (Borat, Curb your Enthusiasm) geniálny film Religulous, na ktorý som sa tešila niekoľko mesiacov.
    Bill sa v múdrom, vtipnom dokumente obracia na činiteľov všelijakých cirkví, veriacich rôznych vyznaní, zamestnancov náboženského zábavného parku... a kladie im priame, prosté otázky. Všetko s cieľom ukázať, že mormónske „čarovné spodné prádlo“ nie je o nič absurdnejšie ako kresťanský hovoriaci had, ponúkajúci jabĺčka natvrdlej deve. Nebojí sa vŕtať do Moslimov aj do Židov, hovorí s "vteleniami Ježiša" a predstaviteľom kanabisového kultu. Film však nemá byť len príjemne rekreačným obveselením sobotného večera. Maher považuje náboženstvá nielen za hlúpe a nelogické (hovorí im „neurologická porucha“) ale najmä za neuveriteľne nebezpečné: tisíce ľudí sú dodnes po celom svete vyvražďované v mene svätých vojen. Z pohodlnej diaľky ateistického Starého kontinentu sa nám môže zdať, že netreba zbytočne dramatizovať. V religiózne zmagorenej Amerike to však začínajú mať ťažké tí, ktorí neveria, že fosílie sú Diablov úkladný plán ako nás zmiasť. Z neznámych príčin sa svet symbolov a podobenstiev v miliónoch hláv pretočil na doslovné chápanie príbehov, v ktorých muži žijú vo veľrybách a horiace kríky rozprávajú. Odtiaľ je to už len kúsoček k tomu, aby sme sa opásali granátmi a vytiahli do boja.

    Najsuper: film je silný, skvele strihaný a bystro zlepený. Kombinácia seriózneho posolstva a vražedne zábavnej formy je neodolateľná. Pri scéne s prekvapivo cynickým vatikánskym kňazom som sa skoro počurala. A najlepšie kúsky filmu nájdete na youtube!

    Zloba: napriek bezbožnej srande a ľahkému nadhľadu, ktoré sa filmom nesú (a ktoré Mahera odlišujú od „stuhnutejšieho“ Michaela Moora), sa na konci komik neubráni pátosu a zbytočnému kazateľstvu. To, čo nám bolo v priebehu dokumentu jasné, zhrnie (možno pre diváka mdlejšieho umu) do niekoľkých profesorsky deklamovaných rozvitých súvetí. Aj tak treba povinne vidieť!

    Religulous; 2008, režisér: Larry Charles, scenár a námet: Bill Maher


  16. Cafeteria

    nedeľa 8. februára 2009


    Celebritne obľúbené podniky sú ako kvantová fyzika – nemusíte rozumieť ich zákonitostiam, stačí ich jednoducho prijať. Prečo sa práve na rohu Sedemnástej a Siedmej zgrupujú herci, hudobníci a rádoby umelci, nevedno. Ale veď častice látky aj poľa sa správajú ako hmota i vlna.

    Cafeteria je hlučná ako testovacie stredisko kombajnov, relatívne drahá, s mrňavými, upatlanými stolmi a náladovým personálom, absurdnou čakačkou na stôl (40 minút nie je zriedkavosť) a pubertálnou, nevychovanou klientelou. Detičky sliedia vôkol, aby náhodou nepremeškali nejakú semi-slávnu tvár, ktorých sem chodí naozaj požehnane.

    Jedlo je absolútne božské. Vnorím hlavu do svojho šalátu s kozím syrom a tuniakom a nevynorím ju, až kým tanier nie je totálne vylízaný.

    Rovnako ako čašník, ktorý zabúda tretinu objednávok a vodu nosí trištvrte hodiny.


    Najsuper: Cafeteria je otvorená 24 hodín denne. Jedlo je neprekonateľné, čisté, dychvyrážajúce.

    Zloba: ak ste citlivejšej povahy, ani to neskúšajte. Staff je mimoriadne neokrôchaný a ak si na vás zasadnú, môžete odísť s plačom.


    Cafeteria, 119 7th Ave (at 17th Street), New York


  17. Café Bohéme

    sobota 7. februára 2009


    Čo iné si dať v Londýne, ak nie confit de canard? Keď už mám plné zuby svojho Tai bistra a marockého kuskusu, zvyknem sa v mojom milovanom Soho usalašiť v drevených laviciach francúzskeho bistra Café Bohéme. Na rohu Old Compton Street sedí toto šarmantné bistro s čašníkmi vytočenými ako z vegaského kabaretu, koženkovými stoličkami a snovou chimérou hustého dymu z Gauloisiek. V gastrošpičke* býva narváno, takže rezervovať treba aspoň hoďku vopred. Ak ešte stále váhate, budiž dôležitým bodom zlomu osvetlenie, ktoré prefíkane simuluje príjemné počasie, aké videli v Londýne naposledy v roku 1968. Nicoise je úplne super, rovnako ako sendviče a káva, kačička, magické omelety a samozrejme mušle.

    Najsuper: neuveriteľne pozorný staff a prvotriedne ingrediencie v každom pokrme. Cez víkendy sa hráva jazz... C'est Magnifique!

    Zloba: maličkým sklamaním je hruškovo-čakankový šalát. Toto momentálne strašne moderné jedlo, ktoré nájdete v každom jedálnom lístku od Sevastopoľu po Auckland a späť, je jedna slizká nehoráznosť, na ktorú už nikdy nenaletím! Čakanka nemá byť v šaláte; má zdobiť stôl v otrasnej kytici „Jarné variácie“. Je strašidelne in, ale je horká ako blen a vytrávi asi za dvanásť minút.
    Bohémke to ale aj tak odpúšťam.


    * - gastrošpička: môj osobný termín vyjadrujúci časy od 12:00 do 14:30 a potom zase od 18:30 do 21:30. V týchto intervaloch by ste v skutočne dobrých podnikoch vôbec nemali ukoristiť flek. Nahliadnite cez okienko – ak reštaurácia počas gastrošpičky zíva prázdnotou, buď prebieha deratizácia, alebo jedlo stojí za milú.

    Café Bohéme, 13 Old Compton Street, Soho, London




  18. Nie že by mi nebolo úplne jedno, kde si kúpim svoj sáčok s hnedými zrnami.

    Je mi to, úprimne povedané, šumafuk. Kávový obchod na Dunajskej je výnimka – sem chodím rada, aj keď tie zrná nemajú práve najlacnejšie. Majú tu hromadu zaujímavých druhov a ak chcete, tak aj letáčik s potrebnými informáciami o jednotlivých typoch (to je dobré na machrovanie). Predávajú aj čaje a parádne kávostroje. Zadovážite si tu tiež kopi luwak – kávové bobule požuté a vykakané nejakou vevericou.

    Vždy sa na mňa usmievajú. Svižní a pekní mladí muži. Pohovorte s nimi a do pol hoďky ste kávový fanatik.

    Totálni profíci.


    Najsuper: príďte sem doobeda na kafe, sedíte si pekne pri pulte a dostanete preso, z ktorého budete bzučať ešte o pol štvrtej.

    Zloba: cez víkend je podlo zatvorené! Majú síce pobočku v Auparku, ale tam nie je obsluha zďaleka taká švihácka.


    Casa del Caffé, Dunajská 29, Bratislava

    Plus pobočka v Auparku (nová časť na prízemí)

    www.markom.sk


  19. ”Star” Ferry

    piatok 6. februára 2009



    V Hong Kongu musíte vidieť tri veci: miestny trh s potravinami, nočné mrakodrapové šialenstvo a Star Ferry.

    Legendárna loďka premáva už stojedenástym rokom a až do ’72 (keď vybudovali tunel) bola hlavným spôsobom prepravy medzi hongkonským ostrovom a Kowloonom. Operuje na viacerých trasách, ľudia ňou chodia do práce i z práce, len tak na kratučký výlet. ”Star” Ferry má neuveriteľne pohnutú históriu, objavila sa vo filmoch i seriáloch a je dokonca zapletená do krvavých hongkonských nepokojov v roku 1966, kedy zvýšenie prepravného o päť centov motivovalo miestneho študenta k hladovke.

    Na brehu si kúpite malý plastikový žetónik a chvíľku čakáte spolu s uhihňanými párikmi a znavenými ženami na bruchatú zelenú fešandu. Suma, za ktorú sa veziete, je smiešna; spodná paluba je takmer zadarmo a tá vrchná – „luxusná“ – asi o facku drahšia. Je odtiaľ však lepší výhľad na ružovú, blikajúcu scenériu vzďaľujúceho sa Hong Kongu.

    ”Star” Ferry s vami hladko kĺže tmavou vodou celých magických päť minút. Kochajte sa chladnou krásou závratných výškových budov na ostrove.

    Ak ste doobeda stihli ten trh, večer máte všetky turistické povinnosti za sebou.

    A prečo tie úvodzovky, nevedno. Možno je v tom nejaká tajomná irónia.


    ”Star” Ferry, Hong Kong, niekoľko trás (http://www.starferry.com.hk/services.html)


  20. Greek corner

    štvrtok 5. februára 2009

    Občas vediem so zabednenými lokálpatriotmi neplodné debaty, v ktorých sa ma (márne) snažia presvedčiť, že na Slovensku je všetko tak, ako má byť a ja im (márne) vysvetľujem, že sa šeredne, ale šeredne mýlia. Pretože je niečo zhnité v krajine, kde si nemôžete zakúpiť obyčajný grécky jogurt. Preto chodím pravidelne do Matičky Prahy: nasať starobylé spirituálno, pojesť ostrú indickú stravu a kúpiť si kilo Bieleho Zlata. Za vhodných meteorologických podmienok mi kus vydrží ešte aj do Bratislavy. Okrem už spomínaného tučného jogurtu majú v Gréckom Rožku kopu iných pochutín: olivy od výmyslu sveta, med, koláčiky, džemy, plnené vínne listy, najrôznejšie konzervy a kelímky plné fenomenálnych presolených dobrôt. Chladiaci pult je denne dopĺňaný rôznymi rybkami – kyslými i slanými, chobotnicami, megafazuľami v rajčinovej omáčke, syrmi, tvrdým gréckym chlebom (treba pokvapkať olejom), artičokmi, pečeným baklažánom... Najlepšia vec, akú som tu objavila, sú však sušené marhule a datle plnené syrom. Syr ochotne prevlhne, presiakne sladkosťou ovocia a tradá! – nebeská delikatesa je na svete.

    Najsuper: je tu aj pult a stoličky, pri ktorom si ráno môžete dať silné kafe a pozorovať vonkajší svet. (Robia aj take away!)

    Zloba: ceny nie sú úplne ľudové a ak budete mať pri objednávaní veľké oči, môžete počas platenia horko zaplakať. Ale aj tak to stojí za to.

    Greek corner, Francouzská 31, Praha 2



  21. Café 't Mandje je údajne jeden z prvých gay barov na svete. Celý oblepený fotkami, obrázkami, ozdobami, serepetičkami nazbieranými za dlhé desaťročia. Barman Bobby (emigrant zo Štátov) mi ochotne porozprával, ako pôvodná majiteľka a hlavná barmanka Bet van Beeren – mohutná, srdečná motorkárka, milovala a rovnostársky prijímala v podniku bez výnimky každého, ale ak niečo neznášala, boli to nafrnení muži v kravatách. Bez varovania im ozdoby krku odstrihávala nožnicami a pribíjala na drevený trám na strope. Visia tam dodnes, skrútené a tragikomické, sugestívna spomienka na veľkú dámu amsterdamskej gay scény. V pravom rohu baru je červený útulný box – vraj lesbický kútik.

    Bar začínal v časoch, keď boli verejné prejavy lásky ilegálne aj v Holandsku, takže páriky prilepené na seba dostávali od barmanky tajný signál, keď vošiel niekto podozrivý. Nad barom sedí malá soška sovy, ktorej sa stlačením skrytého gombíka rozsvietili oči a roznežnení chlapci hneď vedeli, že majú od seba cudne odskočiť. Keď Bet zomrela, jej telo bolo tri dni vystavené na biliardovom stole. Oplakávalo ju celé mesto.

    Pred časom vraj museli podnik prispôsobiť protipožiarnej vyhláške a vystužiť steny bezpečnostným materiálom. Aby sa nestratila autenticita, vyrobili stovky fotografií, na ktorých zachytili každý centimeter interiéru, aby ho mohli potom opäť kúsok po kúsku zreprodukovať. V Café 't Mandje je zase všetko tak, ako má byť. Dostala som super kávu a dojemný rozhovor.

    Spi sladko, Bet.


    Najsuper: kaviareň je úplne v centre, môžete tam kedykoľvek zaskočiť na kávu a pokecať s Bobbym. Milý fórik sa týka záchodu: podľa zákona musia byť v podnikoch dva – dámsky a pánsky, ale maličké priestory nedovoľujú 't Mandje takú vymoženosť. Jedny dvere z označením toaliet sú teda len maškaráda. Nebuchnite si hlavu.


    Café 't Mandje, Zeedijk 63, Amsterdam




  22. Robím to takto: zobudím sa o 6:25 (lebo jet lag), ale namiesto obligátneho nasratia sa vyskočím sviežko (preklep, ale pekný) z postele a bez zbytočného zdržovania umývaním vlasov, raňajkami či robením kávy vybehnem von a mávnem na taxík. Za 10 dolcov sa odveziem ku Ground Zero. O tri hodiny odchádzam v ďalšom taxíku (tentokrát za 15$, je špička) smerom k domovu. Óbr igelitky s polčasom rozpadu milión rokov po vrch napchaté úplne nepotrebnými, prekrásnymi, frajersky značkovými vecami. A deti v Afrike hladujú.
    Century 21 je ako náročný klient – musíte sa naučiť, ako na neho. Pár omylov a prešľapov, ale potom z neho vytrieskate neuveriteľný profit. V žiadnom prípade sa sem nepokúšajte ísť v sobotu alebo poobede. V žiadnom prípade sem nechoďte s frajerom – iba ak ste aj vy muž a váš frajer si rád kúpi pravý šáteček Versace. Bežný, zdravý heterosexuál to tu jednoducho neprežije.
    Topánky sú v podzemí, na prvom parfémy, kabelky, slnečky, vyššie konfekcia a na najvyššom dizajnéri. Choďte cielene po: spodnom prádle Calvin Klein, topánkach Ungaro a Marc Jacobs (Blahnik nejako zle sedí), svetríkoch DKNY a kabelkách od Hilfigera. Ceny sú zvyčajne 20-30 percent pôvodnej sumy. A svojmu stariemu kúpte kravatu, nech mlčí. Trebárs Lagerfelda za 20 dolárov. Celý bude dojatý. Ha-ha!

    Najsuper: cez pracovné dni sa otvára už 7:45.

    Zloba: prezliekacie kabínky sú ako u nás v roku 86 a predavačky sú odporné.

    Century 21, 22 Cortlandt Street, New York

  23. Biopark

    streda 4. februára 2009


    Keď som sa majiteľa obchodu bio bio v Auparku pýtala, či neplánuje časom znížiť ceny, čudne na mňa pozrel a povedal: „Naopak, časom ich plánujem zvýšiť.“ Ježiš, nie som ja naivka? Odvtedy som predražené bio bio bojkotovala. Ani som neochutnala tie ich vychýrené koláčiky.
    Zablúdila som tam včera v stave najvyššieho zúfalstva, došli mi lekváre, bez ktorých neviem žiť (kukaj obrázok). Namiesto sterilnej beloby bio bio je teraz v Auparku ďalšia teplým drevom obitá pobočka Bioparku – minisiete zdravých potravín, ktorej som čoraz väčší fanda. Sú dobre zásobení a ešte aj cenovo primeraní mojim predstavám. Kupujem tam tahini, špaldové cestoviny, najrôznejšie koreniny, datľový sirup (z toho som úplne hotová) a tieto lekváre. Sú vyrábané podľa nejakej tradičnej francúzskej receptúry – čisto z ovocia. Žiadne cukry, žiadne hnusné umelé sladidlá. Majú mangovo-ananásový, čučoriedkový, hruškový, broskyňový a úplne najlepší je figový.

    Najsuper: božské džemy St. Dalfour len za 115 korún!

    Pobočky Biopark: Aupark na prízemí, Karadžičova 8 v Bratislave, Štúrova 108 v Modre

  24. City Bakery

    utorok 3. februára 2009


    Mestská Pekáreň je ideálna na rýchly obed, keď ste mali namierené do Cafeterie na Sedemnástej a povedali vám, že majú pre vás miesto o takých 45 minút. Presuňte sa o dva bloky vyššie.
    Mám ju rada vo svojich autistických chvíľach, keď sa mi nechce komunikovať s nikým, ani s vlezlými čašníkmi či dolievačmi vody. Tu sa rozhovory obmedzujú na nevyhnutné „Twelve fifty, please,“ a potom si len schmatnete tácku a vyrazíte na náhornú plošinu, kde môžete depresívny svet pozorovať z odľahčenej výšky. Z neznámych príčin unikla City Bakery americkému paranoidnému spôsobu uvažovania a majú tu totálne nehygienický, prekrásne zásobený šalátový bar plný lahôdok od výmyslu sveta. Môj muž si naloží kura, krevety, slaninu a podobné blbosti, ja zas hamižne všetky skvelé vegetariánske možnosti, až sa miska prehýba. Ale bacha, účtujú gramáž!

    Najsuper: okrem mnohých koláčov, mafinov, najrôznejších pečív tu tečie údajne najlepšia horúca čokoláda v meste, hustá a vláčna ako hriech (piaty v poradí)
    Zloba: na to že bufet, trochu draho.

    City Bakery, 3 West 18th Street (medzi Piatou a Šiestou), New York


  25. „Spring and Lafayette“ je (hneď po Ground Zero) asi moja najčastejšia taxi objednávka. Na tejto križovatke je totiž jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete. Ťahám sem frajera, kamarátov, známych, chodím sem aj sama. Keby som niekedy mala reštauráciu, takéto žrádlo by som servírovala.
    Rezerváciu netreba, stačí vojsť do drevom obloženej miestnosti a nájsť si dobrý flek. Rožná poloha veľkoryso presvetľuje rozľahlý podnik skrzevá veľké okná. Najlepšie miesta sú práve v tých oknách, kde vidíte vy a dobre vidia vás. V jednom z kútov sa celkom nenútene týči strom.
    Menu je pravidelne obmieňané podľa toho, čo je práve v zrelom rozpuku. Spoľahnúť sa môžete na dve veci: po prvé to bude strašne dobré, a po druhé – porcia vám bude stačiť. Cuisine je eklektická, zdvorilo a s fantáziou mixuje to najlepšie, čo ostatné národné kuchyne načali. Ingrediencie sú bez výnimky organické a striekajú z nich všakovaké vonné šťavy. Lístok je dokonale vyvážený – tak akurát mäsa, tak akurát vegošstva, tak akurát rýb. Presný pomer ľahkého a výživného, sýteho a zdravého, harmonické kontinuum od makrobiotických pokrmov až po vysokoproteínové sendviče a stejky.

    Najsuper: obsluha je nedostižná. Mexickí chlapci vám nadzvukovou rýchlosťou dolievajú vodu a plnia všetky tajné želania. Na stôl vám buchnú kytičku a couvert - mrkvový chlieb s maslom. Ani si nestihnete odhryznúť a jedlo pristáva pred vami. Bez kecov mi vymieňajú kura za tofu, usmievajú sa a strážia mi igelitky, keď musím ísť na záchod.
    Zloba: toalety sú pomerne negustiózne, ale to pripisujem prasáckym návštevníkom.

    Spring Street Natural Restaurant
    62 Spring Street (corner of Lafayette), New York

  26. Rosa Mexicano

    pondelok 2. februára 2009


    Rosa Mexicano je ideálna mexická kuchyňa pre začiatočníkov. Aj ja som tu dostala prvú lekciu. Guacamole, tacos, tortillas, salsa verde. Vynechajte pouličné stánky s burritom (čo je mexické jedlo asi ako srnčie ragú) a sadnite do čistého, úhľadného a vzdušného priestoru, vkusne zariadeného pre vaše citlivé očká. Skutočnú mexickú kantínu by ste na prvýkrát ani nemuseli prežiť.
    Interiér Rosy na Osemnástej (medzi Piatou Ave a Broadway) je veľkolepý a pôsobivý. Primerane sterilný, ľahko švacnutý folklórnymi vplyvmi. Veľa ružovej.
    Kým si objednáte, mali by ste vedieť, že sopa nie je naozaj polievka, je to len taká hustá zmeska všeličoho, mole nie je z krtka (aspoň myslím) a chihuahua cheese sa nevyrába z čivavy. Dajte si trebárs nejaký šalát s mangom a smažené krevety. A placôčky najrôznejšie. Zabijácky ice tea z nejakých magických mexických bylín. Guacamole vám vyrobia čerstvé priamo pred očami. Ak si trúfnete, môžete sa toho malého šikovného pána aj dotknúť.
    A nenechajte sa odradiť tým, že Rosa je sieť. Veď to by ste museli zavrhnúť aj KFC!!!

    Najsuper: vnútri je to fakt krásne, aj keď na fotkách som to nevedela zachytiť. Ak ste cez umenie, sledujte pekné detaily.

    Rosa Mexicano, 9 East 18th Street (medzi 5th Avenue & Broadway), New York a mnohé iné lokality v Štátoch www.rosamexicano.info